Gabriela Grznárová

Gabriela Grznárová

     Narodila sa v Topoľčanoch, kde v súčasnosti žije a pracuje ako ekonómka v správcovskej spoločnosti. Je absolventkou ekonomickej fakulty Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre.   Od detstva má rada umenie a literatúru, poéziu začala tvoriť v 90-tych rokoch. Jej básne boli ocenené v mnohých literárnych súťažiach (Básne Asseco Solutions, Literárny Zvolen,  Krídla Ivana Laučíka, Literárne Topoľčany, Gorazdov literárny Prešov, Literárny salón Trnava …), boli uverejnené v periodikách Pravda, Nové slovo, Slovenské pohľady, Dimenzie, Kultúra, atď. Zazneli na literárnych festivaloch v Prahe, Bratislave, Polanicy-Zdroju, Broumove, Hodoníne, Banskej Bystrici, Ružomberku, Skalici, Senici, v literárnych kaviarňach, v rádiu Lumen a Regina, boli preložené do poľského, rumunského, ukrajinského a ruského jazyka a niektoré z nich zhudobnené (hudobníci Roman Buhovecký, Matej Kubriczký, Jaroslav Hruška)

Vo vydavateľstve Petrus jej vyšla básnická zbierka Neha snehu, v súčasnosti pripravuje ďalšiu s názvom Zo záhrad.

Je členkou literárnych klubov LK TakSi Topoľčany a Generácia Nula.

Ukážky z tvorby:

Úteky

Krajina mlčí. Iba trať

načúva tichu zabudnutou mušľou.

Ako sa budeš o mňa báť,

keď všetko, čo má krídla, dávno ušlo?

V kolískach strácam korene,

kým každá neha zmizne k ránu,

kým  bude všetko zmenené

a ktosi cudzí zamkne po nás bránu.

Po necestách si ticho skáče,

obúva smútok do tratí.

Pošli mi srdce z modrotlače,

nech sa ti vonku nestratím.

Potme

Bála som sa v plnom dome osamieť

a tak som si vymyslela teba.

Celý večer sa ťa učím naspamäť,

aj ti zhasnem, aby si sa nebál.

Ticho ako v zabudnutom kostole.

Nad Podhradím zostal mesiac po škole.

Zhora kričia – treba vrátiť krídla!

Čo ti poviem… Ledva som to stihla.

Z iného sveta

Chce sa mi zmiznúť … Ale kam?

Vziať si len radosť, drobnú ako hrášok

a smútok nechať Elektrám.

Máš pre mňa miesto v kraji víl a vážok?

Momentka so Salome

Ráno pije horkú čiernu kávu,

zvyšky spánku do nás zatĺka.

Vonku vedú jeseň na popravu.

Padla prvá hlava jablka.

Opieraš sa o mňa ako o kmeň

stromu, čo má vetvy prinízke.

Presne ako vlani, len si spomeň

na to dievča s hlavou na miske.

Striptíz

Okolo len my a mokré steny

neba, ktoré vytierajú vrany.

Svet je ako vŕby dokrútený,

ako vodný opar – zadýchaný.

Pobozkám ťa, keď sa trochu zmenší

obraz vody v tvojom ľavom oku.

Hanbíme sa za nahotu jelší,

za hromadný striptíz pri potoku.

Do hladných dní januára prší.

Kdesi v nás sa spodné prúdy pohli.

Zdá sa, že aj stromy majú uši,

že počujú, čo mi šepkáš do hmly.

Okolo len my a mokré nebo.

Obraz vody v mojom pravom oku.

Nasľubuj mi svet, čo ešte nebol.

Odhaľ sa mi celý pri potoku.

Dážď

Pozri, prší. Dážď sa zhora kĺže.

Toboganmi rín sa spúšťa k zemi.

Ako slnko kráčaš cez kaluže,

len tvoj pohľad zdá sa premočený.

Z neba je dnes kúpeľňa a každý

oblak veľká striebrosivá sprcha.

Vezmi si ma. Vezmi si ma v daždi,

kým ten zázrak celkom nevyprchá.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *