Gabriela Grznárová
Gabriela Grznárová
Narodila sa v Topoľčanoch, kde v súčasnosti žije a pracuje ako ekonómka v správcovskej spoločnosti. Je absolventkou ekonomickej fakulty Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre. Od detstva má rada umenie a literatúru, poéziu začala tvoriť v 90-tych rokoch. Jej básne boli ocenené v mnohých literárnych súťažiach (Básne Asseco Solutions, Literárny Zvolen, Krídla Ivana Laučíka, Literárne Topoľčany, Gorazdov literárny Prešov, Literárny salón Trnava …), boli uverejnené v periodikách Pravda, Nové slovo, Slovenské pohľady, Dimenzie, Kultúra, atď. Zazneli na literárnych festivaloch v Prahe, Bratislave, Polanicy-Zdroju, Broumove, Hodoníne, Banskej Bystrici, Ružomberku, Skalici, Senici, v literárnych kaviarňach, v rádiu Lumen a Regina, boli preložené do poľského, rumunského, ukrajinského a ruského jazyka a niektoré z nich zhudobnené (hudobníci Roman Buhovecký, Matej Kubriczký, Jaroslav Hruška)
Vo vydavateľstve Petrus jej vyšla básnická zbierka Neha snehu, v súčasnosti pripravuje ďalšiu s názvom Zo záhrad.
Je členkou literárnych klubov LK TakSi Topoľčany a Generácia Nula.
Ukážky z tvorby:
Úteky
Krajina mlčí. Iba trať
načúva tichu zabudnutou mušľou.
Ako sa budeš o mňa báť,
keď všetko, čo má krídla, dávno ušlo?
V kolískach strácam korene,
kým každá neha zmizne k ránu,
kým bude všetko zmenené
a ktosi cudzí zamkne po nás bránu.
Po necestách si ticho skáče,
obúva smútok do tratí.
Pošli mi srdce z modrotlače,
nech sa ti vonku nestratím.
Potme
Bála som sa v plnom dome osamieť
a tak som si vymyslela teba.
Celý večer sa ťa učím naspamäť,
aj ti zhasnem, aby si sa nebál.
Ticho ako v zabudnutom kostole.
Nad Podhradím zostal mesiac po škole.
Zhora kričia – treba vrátiť krídla!
Čo ti poviem… Ledva som to stihla.
Z iného sveta
Chce sa mi zmiznúť … Ale kam?
Vziať si len radosť, drobnú ako hrášok
a smútok nechať Elektrám.
Máš pre mňa miesto v kraji víl a vážok?
Momentka so Salome
Ráno pije horkú čiernu kávu,
zvyšky spánku do nás zatĺka.
Vonku vedú jeseň na popravu.
Padla prvá hlava jablka.
Opieraš sa o mňa ako o kmeň
stromu, čo má vetvy prinízke.
Presne ako vlani, len si spomeň
na to dievča s hlavou na miske.
Striptíz
Okolo len my a mokré steny
neba, ktoré vytierajú vrany.
Svet je ako vŕby dokrútený,
ako vodný opar – zadýchaný.
Pobozkám ťa, keď sa trochu zmenší
obraz vody v tvojom ľavom oku.
Hanbíme sa za nahotu jelší,
za hromadný striptíz pri potoku.
Do hladných dní januára prší.
Kdesi v nás sa spodné prúdy pohli.
Zdá sa, že aj stromy majú uši,
že počujú, čo mi šepkáš do hmly.
Okolo len my a mokré nebo.
Obraz vody v mojom pravom oku.
Nasľubuj mi svet, čo ešte nebol.
Odhaľ sa mi celý pri potoku.
Dážď
Pozri, prší. Dážď sa zhora kĺže.
Toboganmi rín sa spúšťa k zemi.
Ako slnko kráčaš cez kaluže,
len tvoj pohľad zdá sa premočený.
Z neba je dnes kúpeľňa a každý
oblak veľká striebrosivá sprcha.
Vezmi si ma. Vezmi si ma v daždi,
kým ten zázrak celkom nevyprchá.