Archive for the ‘MP – tvorba – POÉZIA’ Category

27
jan

Ukážky z tvorby – POÉZIA

   Posted by: admin

Odpité z poézie

recenzia tvorby Marcela Páleša zo zbierky básní Nula

Básnická zbierka Nula je naplnená básňami siedmych autorov. Pri otázke, prečo práve Nula, myseľ prichádza s mnohými nápadmi. Nula ako poézia o niekom bezvýznamnom? Nula ako emocionálne vákuum? Autori nenechávajú čitateľa napínať a už v úvode vysvetľujú názov zbierky a názov generácie ako literárneho združenia. Ide pritom o generáciu s neočakávaným generačným rozptylom od dvadsiatnikov až po šesťdesiatnika. Poeti Generácie Nula sami seba označili za dravých, milujúcich slovo a ešte viac človeka, ktorého úsmev je ich prioritou. Svojimi básňami chcú pripomenúť vzácnosť života a to, že každý život, každá láska, každá dospelosť každý deň začína od nuly. Od nuly, teda od novej šance, nového života.

Nasledujúci priestor je vyhradený pre devätnásť básní najmladšieho zo spomenutej skupiny, Marcela Páleša. O rodákovi z Poltára, známeho ako Marcelíno, nemusí čitateľ hľadať informácie prostredníctvom googlenia. Podobne ako iní poeti v zbierke, aj on pred samotnými básňami odhaľuje najprv čo-to zo svojho života. Ako to už v literatúre (a v poézii zvlášť) býva zvykom, ešte veľavravnejšie sú verše. Tie jeho sú poznaním o sebe samom, sú zážitkom z odpozorovaného či prežitého, a tiež z pozorovania (resp. čítania) ľudí vytvárajúcich spoločnosť, ktorá nie vždy lepí mladému autorovi úsmev na tvár, hoci práve úsmev má u neho popredné miesto.

Mnohé Marcelove verše sú nasiaknuté optimizmom a hedonizmom: „pozeranie do večernej oblohy / fľaška fľaštička echt vinná / a v nej sladkastý mok.“

Sympatická je aj autorova nezastaviteľná túžba zobrať si zo sveta a života čo najviac, avšak s elegantnou skromnosťou. Autor totiž nehľadá lesk a slávu. Leje do seba, a tak aj do čitateľa, väčšiu mohutnosť, ktorá nič nestojí. Napríklad potešenie z krásy: „Dievčina s mašľou vo vlasoch / bozkala ma panenským pohľadom,“ potešenie z krásy: „odpíšem mu neskôr / lebo práve sa slnko vyšvihlo nad hory / a ja si idem vychutnávať / ten nádherný pohľad / tú božskú jedinečnosť / s úsmevom“ a mnohé iné, na prvý pohľad bezvýznamné, potešenia.

Páleš si však nezakrýva oči. Dobre vie, že život nie je len o kráse a šťastí, a tak pozýva na exkurziu do Osvienčimu, do duše diskotékových dám a pánov, a ostrý pohľad zabodáva do smútku, ktorý vzniká v modernej spoločnosti. Vo veršoch, kde pripomína nerešpektované piate božie prikázanie, neskrýva pohoršenie. Tam, kde zdvíha ukazovák nad ustavičným ponáhľaním sa, s nadhľadom ukazuje inú cestu. Pri skúmaní vlastnej duše sám sebe odhaľuje vlastné nedostatky, ktoré lieči Boh.

Práve Boh a duchovný rozmer sú neoddeliteľnou súčasťou Pálešovho básnenia. Boh je však postavený do roviny priateľa, ktorý vždy dovedie zblúdenca na správne miesto. Autor sa vyznáva zo svojich nedostatkov a prehreškov, a namiesto strachu pred božím trestom, kajaním a ľútosťou, vyjadruje radosť z návratu k Všemohúcemu.

Ak by čitateľ očakával, že pozícia veriaceho človeka ovplyvní výber slov a spraví z Pálešovej poézie nástroj na hľadanie stratených ovečiek a márnotratných synov, prežil by o to väčšie prekvapenie. Hedonista Páleš neobchádza sexualitu a občas verš zaiskrí i vulgarizmom. Aj takýto pohľad naznačuje, že poézia je pre autora spontánnym vychŕlením myšlienky, čo sa nenásytne derie na papier, ktorú ďalej upravuje, rozvíja až z nej rozkvitne báseň. Nielen témy, ale aj emócie sa striedajú. Raz potrebujete rýchly pohyb, inokedy túžite len tak ležať v Pálešovej tráve. Básne pôsobia na zmysly a po ich prečítaní sa vám pohľad na okolie a prírodu zdá byť o čosi krajší, ako to bolo pred chvíľou, kým vás verše neopili.

Básne sú strohé, ale trefné, zrozumiteľné a zároveň nechávajú dosť miesta na vlastný pocit. Témy zo života a spôsob ukladania slov vytvárajú svieže, mladistvé a moderné ladenie, ktoré si zaiste získa mnohých priaznivcov, najviac snáď voľnomyšlienkárov, ktorých dusí stereotyp.

Víno naliate do mnohých básní, akoby sa vďaka pomerne frekventovanému používaniu, stalo poznávacím znamením autora. Raz je radostným, myseľ očisťujúcim nástrojom, inokedy skazou duše. Aj preto možno vidieť, že každá báseň prináša inú emóciu, spája ich snáď len nenútená tendencia spomaliť.

Slová sa nenáhlia, myšlienky aj obrazy sa pomaly prevaľujú v čitateľovej mysli. Poézia je ako ušitá na príjemné chvíle s vyloženými nohami, na ozdobenie večera. Zrejme ani sám autor neašpiroval na vyššie ciele, veď poslednou básňou zbierky (Zaváraná poézia), dokonale odkrýva vlastný zámer, ktorým je spríjemnenie nedeľného popoludnia. Poézia je „zavarená“, pripravená na ochutnávanie čitateľom.

(Jana Trnovcová)

 

SLOVOM

Slovom zbalíš ženu
ale zničíš ním aj dlhoročný vzťah
slovom spustíš búrku citov
aj životnú zmenu
a to čo bolo vzdialené
priblíži sa na dosah

Slovom vyčaríš úsmev ako kúzelník
ale privoláš ním aj smútok
slovom privedieš radostný hurikán
slovom však aj rýchlo uzemníš
a to čo bolo iba v predstavách
zmení sa na skutok

Slovom začína písmo sväté
ale mein kampf končí ním tiež
slovom privoláš ničivé tornádo
slovom však dáš aj mier vo svete
a to čo bolo túžbou
v činoch lásky predostrieš

Slovom v sebe seba vedieš
ale ním sa vieš aj hriešne zviesť
slovom zvoláš vietor činov
v slove veľa dáš aj vezmeš
a to čo bolo nemožné včera
zmení sa na možné dnes

Nebuď preto slovovrah
ale v slovách rozdaj seba zas a zas
slovom svieť ako slnko ako boh
slovom premôž hnev aj strach
a odpoveď na to čo je ti stále nejasné
nájdeš v slove milovať

 

DO MORÍ VEČNOSTI

Ani najkrajšia minca nemá len jednu stranu
ale vždy bývajú dve
Niekedy stačí zastaviť beh života
a jednoducho zmeniť smer

Ale kedy povedať Áno?
a kedy sa natiahnuť po Nie?

Kde lietajú malí anjeli
ktorým sa na Zemi nedostali krídla?
Sú tam kde sa ľudia milujú
či tam kde sa nenávidia?

Kadiaľ chodí myšlienka
ktorá bola v zárodku zabitá?
Vlieva sa do morí večnosti
či ju stále drží prízemná realita?

Kedy sa dozvieme význam vecí?
Prečo sa dejú tak ako sa dejú?
Prečo niektorí ľudia môžu byť šťastní ako z obrázku
a iní sa za celý deň od srdca nezasmejú?

Aký náhrobný kameň má v raji drobná nádej
ktorej plameň napokon predsa len zhasol?
V čom spočíva čaro utrpenia
a čo má vlastne smrť spoločné s krásou?

Prečo vie klopanie zvnútra zabolieť
viac ako kopanec do tela?
Kto rozhoduje o náhodách
a kto o tom či túžba doputuje do cieľa?

Kde lietajú malí anjeli
ktorým sa na Zemi nedostali krídla?
Sú tam kde sa ľudia milujú
či tam kde sa nenávidia?

Ani najkrajšia minca nemá len jednu stranu
ale vždy bývajú dve
Niekedy stačí zastaviť beh života
a jednoducho zmeniť smer

Ale kedy povedať Áno?
a kedy sa natiahnuť po Nie?

 

NENECHAŤ JU ODÍSŤ BEZ POMILOVANIA

(venované Modiglianimu, Michelangelovi, Rembrandtovi a ostatným bláznom)

Špinavé prsty a za nechtami zvyšky včerajškov
Každé Zajtra je neisté
Dlane ako ruky zrobeného roľníka
Tisíckrát zotretý pot z čela
Kôrka chleba trocha vody vína
Nejaký odev a stará posteľ postačí

Oheň Prométea páli vás v srdci

S láskou aj neláskou
s vášňou aj nenávisťou
Každé ráno nanovo
aj bez uznania či odmeny
s vierou občas aj bez viery
Vo večných objatiach s tou
ktorá nikdy nechodí nadarmo

Cez vyvolenú chudobu bohatnúť
ale inak
Vybolieť vyžmýkané životom
vyžiť každý deň do dna
Sem-tam sa ho dotknúť
špinavého dna
najčistejšej pravdy
najhlbších riek seba

Život Psina

Tvorili ste aby bolo raz otvorené
v nás
aby ste nám vypálili dom
v tele do tla
Tvorili ste aby s nami zatočilo
ako s opitými pod hviezdami

Krásne je zostať

Cez vyvolenú chudobu bohatnúť
čakať tú čo nepočká
nenechávať ju odísť bez pomilovania

Tiež mám svoje plátno a štetce
Obhryzenú ceruzu a prázdny papier
Tiež mám čo vypotiť
keď aj do dna

IMG_5563

PYŽAMOVÉ DNI
 
Ľaľa! Dívaj na ňu!
ako si pokojne búvinká
Strapaté vlasy
z úst malý prúd slín
a z nosa veselá bublinka
Má pyžamový deň!
Pozor, to je výstraha! Nerušiť!
Inak sa rozhnevá spiaca pusinka
 
Pyžamový deň
to je viac ako nedeľa
Ležmo stáť v bežiacom čase
bezstarostne bez zhonu
na saláme bez cieľa
Lenivo klipkať očami na svet
do televízora či z okna
alebo si niečo len tak prezerať
 
Pyžamové dni
sa podobajú prázdninám
Netreba ti návod na využitie
ani scenár rozvrh projekt
či iný plán
Jednoducho odpočívaš
podobne ako po smrti v raji
akurát sa snažíš vyhnúť preležaninám
 
Pyžamové dni
sú lákavé ako peniaze
ako sex či materiálne vlastníctvo
Zvyšujú chuť na ďalšiu dávku
strácame pri nich činorodé panictvo
Niektorí ľudia dokonca kvôli tomu
aby mohli doživotne pyžamovať
vylúpia aj zlatníctvo
 
Pyžamové dni neľúbim
lebo sa dá do nich ľahko zamilovať
Sú ako akciový paušál
všetko posielate bez obmedzení do zadku
a nekonečné spanie máte k dispozícii
zas a znova
No z pyžamových dní ľahko vzniká
pyžamový život
človek prespí svoje sny a túžby
a po prebudení pred smrťou už stihne len
oľutovať
 
Pyžamové dni neľúbim
navyše nemám na ne nárok
totiž nenosím pyžamo
 
SLNKO Z TVOJICH SLNEČNÍC
 
Poznáš ten pocit
keď ti aj pri najväčších úpekoch cez leto
chýba slnečný jas
či keď pršia obdobia nekonečných lejakov
a tebe je prisucho
Na duši
 
Viem že ty o tom vieš
a nejeden tvoj deň zapadol
bez toho aby v tebe vyšlo slnko
 
Poznáš ten pocit
keď túžiš milovať
ale v zrkadle vidíš iba tiene samoty
a ako strašiak sa rozhliadaš
či z poľa ľudí niekto nevyklíči
Pre teba
 
Viem že ty o tom vieš
a nejednu noc ti bola zima
Na srdce
 
Poznáš ten pocit
Keď túžiš tvoriť a odovzdať čo najviac
ale priveľa netvorov z okolia ti vykráda nádej
A ostatným si za blázna
Za čudáka
Za pomätenca Za cudzinca
 
Viem že ty o tom vieš
Vincent
Ani sa nečudujem Že si nezostal
na tomto svete o zrnko dlhšie
A teraz maľuješ slnečnice
vo večných poliach
kde ťa už nesmädí
Po štipke uznania Po láske Po živote
 
Poznáš ten pocit
pre mnohých nepoznaný
Pocit pre nemnohých
čo poznajú
Alebo poznali
 
 
HĽADANIE STRATENÉHO (K)RAJA
 
Sedím s Jarom Filipom
a Paľom Korbom
v aute na parkovisku
I keď navonok som tam
sám
 
Sedím so sebou
aj bez seba
počúvam klavír Jara Filipa
čítam si Korbove básne
a unikám
 
Usadený hlboko od svojho seba
hľadám jediné
 
Tie stavy bez času
ktorých býva len tak
– z času na čas
Tie stavy čo myšlienky
pretrasú
 
A potom na pokraji
ukradnutej chvíle
urobím si výlet ďaleko
tam
kde ma pokoj neminie
 
Sedím s Jarom Filipom
a Paľom Korbom
v aute na parkovisku
I keď navonok som tam
sám
 
 
VYŠKRABKANÁ
 
Ježko má pichliače
no i tak nás nevie podpichnúť
Podobne ani kaktus a jeho drobné hroty
ani ihla pod penou v napustenej vani
ani triesky pod zadkom z nalomených saní
 
Ale spomeň si na ľudí
čo ti cez slová idú pod kožu
a ty im slobodne vyzliekaš dušu
Spomeň si na všetky začiatky
hriechovbraní
 
Husto zarastené intímne miesta
viet
a na druhej strane nahladko vyholené dierky
ktorými sa otvára najvnútornejší svet
srdca
 
Ježko má pichliače
ale nikdy nepochopí nás
ktorí sa chceme aspoň sem-tam
od niečoho ladne odpichnúť
a vyjsť si s niekým len tak nenápadne
do hĺbok
v ktorých stojí čas
 
Veď spomeň si ako dobre ti býva
keď máš v blízkosti človeka
s ktorým si môžeš takto zapichať
aj bez kondómu
aj bez fyzických dotykov
 
Nechať sa škrabkať
neviditeľnými prstami čo sa predlžujú
vždy keď je klinec slovom
trafený po hlavičke
až sa tá tvoja hlava zamotáva
a máš sa spievankovo
 
Ježko má pichliače
no i tak nás nevie podpichnúť
Na to sú stvorení iba ľudia
ktorí si majú čo povedať
ktorí sa spolu priatelia
alebo spolu čosi riešia
Alebo tí
čo sa ľúbia
 
(na stránke sa priebežne pracuje - bude doplnená)