MIRO KAPUSTA: Poézia spôsobí pretlak emócií
V kontexte všedného života mesta Banská Bystrica ho len tak neprehliadnete. Už desaťročie si ho ľudia fixujú v pamäti ako šedivého statného muža s bradou, ktorý sa venuje predovšetkým literárno-hudobným podujatiam. Ale kde-tu ho môžu rozpoznať aj deti, ktoré v jeho hlase, prípadne aj v autentickej brade „rozlúštia“ Mikuláša, za ktorého sa každoročne zadarmo prezliekal nespočetnekrát. Taký bol a taký je Miro Kapusta, ako sám hovorí, stále ten istý. V roku 2011 vykročil spoločne s Petrom Papšom a Marcelom Pálešom na cestu vtedy nového zoskupenia Generácia Nula. Postupne sa od Nuly odčlenil, ale nie aby zišiel z literárnych aktivít, naopak, aby sa im ešte viac oddal. S Nulákmi však naďalej nachádza spoločnú reč – napríklad aj v rozhovore s Marcelom Pálešom.
- Miro, dnes ťa ľudia vnímajú najmä ako strojvodcu už tradičného podujatia Ars poetica Neosoliensis (APN). Samozrejme, vnímame ťa aj v rámci množstva rôznych iných podujatí, festivalov a programov nielen na Slovensku… Keď sa však vrátime o desaťročie späť, mnohé veci a spolupráce sa ešte len začínali rodiť. Vtedy som sa zvykol zastaviť na kávu u teba v práci. Ako SBS-kár v Diecéznom centre Jána Pavla II. na Kapitulskej v Banskej Bystrici si si mnohé verše a nápady zapisoval práve tam. Zdá sa, že toto tvoje desaťročie bolo na literatúru a literárne prepojenia mimoriadne plodné…
Miro KAPUSTA: To máš pravdu. Keď som v roku 2003, po takmer 31 rokoch v službách Policajného zboru odišiel do výsluhového dôchodku, začalo mi byť doma dlho. Našťastie, priateľ z karate mi ponúkol službu v SBS, konkrétne v Diecéznom centre J.P.II. Keď som vtedy svokrovi oznámil, kde slúžim, iba ma ironicky podpichol poznámkou: „Už je neskoro, Mirko môj, už je neskoro!“ a spolu sme sa na tom zasmiali. Ale mne bolo naozaj jedno, z akého postu slúžim ďalej človeku, aj keď nie som vzorový kresťan, ani do kostola nechodím. A práve na tom mieste som mal dostatok času premýšľať. Porástla aj moja potreba klásť myšlienky na papier a neskoršie, keď som sa zdokonalil aj v práci s počítačom, písať ich rovno do súborov. Napriek tomu trvalo ďalších päť rokov, kým som sa rozhodol vydať svoju básnickú prvotinu, teda už vo veku 55 rokov. Treba však povedať, že za tých uplynulých päť rokov som sa stal mnohonásobným laureátom rôznych celoslovenských literárnych súťaží, čo bolo akýmsi popudom urobiť vo svojom literárnom vývoji ďalší krok.
- Azda neprestrelím, keď poviem, že kľúčoví boli aj sú v tom či onom ľudia. Či už tí, pre ktorých to robíš, či už tí, s ktorými spolupracuješ, rodina, známi a priatelia, ale aj tí ostatní, ktorí sa ti napríklad stávajú inšpiráciou. Nuž ale pracovať s ľuďmi býva nesmierne náročné. Nemal si už sem-tam chuť zastaviť rozbehnutý kolos vzťahov?
Miro KAPUSTA: Samozrejme, v živote človeka prídu i také chvíle, zvlášť ak autor ako ja si uvedomí, že vydávaním kníh v podstate okráda vlastnú rodinu, lebo poézia nikdy nebola a zvlášť v dnešnej dobe nie je pre vydavateľov komerčne zisková. Poväčšine, ak chce dnes básnik vydať zbierku, musí si si ju zaplatiť sám, alebo si nájsť sponzorov. A čo sa ľudí týka, práca s nimi je taká – niekedy výborná, niekedy veľmi ťažká. S tým však každý, kto sa o niečo pokúša, musí počítať. Keď vo mne v roku 2011 skrsol nápad vytvoriť priestor na sebarealizáciu aj iných autorov, začínajúcich i pokročilých, bolo sa treba obklopiť ľuďmi podobného zmýšľania a zanietenia. Inak by projekt Ars Poetica Neosoliensis nikdy nebol vznikol. Som rád, že aj ty, Marcel, si bol pri jeho zrode a že z podhubia APN sa zrodil aj nápad založiť Generáciu Nula, ktorej som bol až do 1. apríla 2014 členom. Ľudia sa prirodzene stretajú aj rozchádzajú, projekty vznikajú i rozpadajú sa, a tak akosi to bolo aj s APN, aj so mnou. Našťastie, vôľa pokračovať v načatom prebila všetko, aj finančné starosti s organizovaním ďalších ročníkov APN, aj nepriazeň istých ľudí, ktorých som musel opustiť ja, prípadne tých, čo ma opustili sami.
- Veľa rokov a veľa ľudí možno nájsť aj v tvojej životopisnej prozaickej knihe, v ktorej si zhrnul množstvo súvislostí svojho života. Miestami si v tomto diele zostal doslova nahý. Predsa len… Odkryl si všetky karty, alebo zostalo ešte čo-to nedopovedané?
Miro KAPUSTA: Knihu „V raji ti viac žien netreba“ som musel napísať. Pôvodne som počítal s tým, že to, čo ňou chcem čitateľovi vypovedať, sa zmestí do rozsahu dvesto strán. Nakoniec mi bolo málo 400 a musel som urobiť korekcie a samozrejme rátať s tým, že rozbúrim istú hladinu vzťahov aj vo vlastnej rodine. Dnes môžem povedať, že som to všetko zatiaľ úspešne ustál. To, čo ma ťažilo najviac a čo som zo seba potreboval odfiltrovať, to sa mi do knihy vtesnať podarilo. Samozrejme, že isté okolnosti by ešte bolo možné rozviesť, dovysvetliť, ale myslím si, ako si to ty nazval, odkryl som všetky svoje karty a hrám nimi na čistom stole. Je to zároveň aj odpoveď všetkým mojim priaznivcom, aj tým z opačného pólu, aby si o mne nemuseli nič vymýšľať. Všetko je však o ľuďoch – tí, ktorým z rôznych dôvodov neprajnosti, závisti a postavenia nesedíte, takí si vždy nájdu svoju cestu, ako vám i poza chrbát uškodiť. Takými sa však už nezaoberám. Inými slovami, nemám nepriateľov a tento problém nemám dôvod ani riešiť a tí, čo si zo mňa z rôznych dôvodov vytvorili svojho nepriateľa, nech si svoj problém vyriešia sami.
- Poézia. Stala sa trvalou súčasťou tvojho života. Neraz v besedách podotýkaš, že nie v každej básni je poézia automaticky usadená, i keď si to autori neraz namýšľajú. Poéziu azda neraz nachádzaš aj v navonok všedných veciach. Skúsme len tak heslovite, čo všetko ňou u teba môže byť…
Miro KAPUSTA: V prvom rade treba povedať, že nie som literárny vedec a ak nerátam absolvovanie Ľudovej školy umenia, odbor literárno-dramatický (dnešné ZUŠ), nemám ani žiadne literárne vzdelanie, iba ak maturitu zo slovenčiny. (smiech) K názorom najmä na súčasnú poéziu som dospel postupne, a to vývojom, čítaním, sledovaním života okolo seba a poznávaním ľudí. Všetko, čo o poézii viem povedať, je teda iba môj osobný názor, ktorý pre nikoho nie je smerodajný a neuzurpujem si právo tvrdiť, že nebodaj je aj správny a mienkotvorný. Mnohí, dokonca aj niektorí literáti si dodnes myslia, že poézia je iba text na papieri či v prednese verejnosti. Ale to je omyl! Nachádza sa všade okolo nás, len nie všetci sa dokážu pozerať. Je rovnako vo výtvarnom umení, v hudbe, speve, tanci, jednoducho všade tam, kde sa na nás pozerá krásno, čo v duši človeka spôsobuje citovú odozvu vo forme pokoja aj rebélie. Žiaľ, mnohí si tiež stotožňujú dva pojmy – báseň a poézia! Báseň je však podľa mňa iba literárna forma, ktorou sa odlišuje od prózy. Ak však v danom texte neexistuje to, čo v človeku spôsobí pretlak emócií, vedúcich aspoň k zamysleniu, nemožno ho z môjho hľadiska považovať za poéziu a je iba hluchým textom. Japonci tomu v haiku hovoria satori. Inými slovami a zveličene – ak správu o počasí uložíme do veršov, má formu básne, ale poézia to nie je. Kedysi som vtipne napísal: „Ak raz začnem písať poéziu, o báseň sa už ani neobtriem…!“ Dodnes však sám neviem, či som sa už k tejto fáze dopracoval. Ale snažím sa.
- Vkladáš sa do kníh, knihy často prijímaš od kolegov literátov, možno sem-tam nejakú dostaneš aj k sviatku… Navyše, tuším aj tvoja žena rada siahne po čítaní dobrej knihy. Máte ich doma ešte kam dávať?
Miro KAPUSTA: Musím povedať, že tak je… Dnes žijeme so ženou už iba sami dvaja a moja manželka veľmi rada a často číta, i kupuje knihy. Moje však nečíta, akoby sa bála, čo v nich nájde, lebo raz si prečítala jednu báseň z obrazovky nášho počítača, od ktorého som nepremyslene odbehol. Týždeň sa so mnou nerozprávala, lebo jej obsah vztiahla na seba… Ale aspoň sa mala dôvod zamyslieť. (smiech) Kníh máme doma naozaj množstvo, ale nie je to nič proti tomu, čo má jedna z dcér vo svojom byte – hotová knižnica. Ostatné dcéry čítajú striedmejšie.
- Záverom vraciam sa k úvodu. Za posledné desaťročie si si splnil zrejme viacero snov a cieľov. Predpokladám, že beztak sa neblížiš k slovu Stačí… Že máš stále o čom snívať, čo plánovať, čo napĺňať, písať, tvoriť, otvárať…
Miro KAPUSTA: Nuž, tak je! Permanentne mám niečo rozpísané! Dodnes mám na konte celkom dvanásť kníh – šesť básnických zbierok, tri knihy pre deti, jeden román, jednu poviedkovú knihu a jednu knihu aforizmov. V súčasnom období mám rozpísanú ďalšiu básnickú zbierku, zbierku poviedok, knihu pre deti, knihu haiku, možno i aforizmov…, ale budú musieť počkať, pretože som sa rozhodol ešte investovať do svojich zubov, aj keď neviem, či sa mi to ešte na tie „dva dni“ oplatí… (smiech) V mojom veku si už nejaké veľké ciele nekladiem, ale stále mám dosť tých menších. Napríklad úspešne dokončiť už práve prebiehajúci desiaty ročník Ars poetica neosoliensis, dokončiť rozpracované projekty ako člen Pars Artem, pripraviť ďalší ročník medzinárodného festivalu Poetica Slavica a množstvo ďalších besied či stretnutí na nielen literárnej úrovni.
- Škoda by bola, nevotkať aj do tohto rozhovoru niečo z tvojej tvorby. Poéziu aj prózu sme spomínali. Verím, že vhodnou záverečnou bodkou bude ktorýsi z tvojich aforizmov.
Miro KAPUSTA: Tak teda, nech sa páči – aktuálny koronavírusový:
Darmo človeku zakryješ ústa, keď sa mu oči smejú,
lebo čo ako bude látka rúška hustá, nezakryje ľudskú nehu!