Archive for január, 2014

27
Jan

Ukážky z tvorby – POÉZIA

   Posted by: admin    in MP - tvorba - POÉZIA

Odpité z poézie

recenzia tvorby Marcela Páleša zo zbierky básní Nula

Básnická zbierka Nula je naplnená básňami siedmych autorov. Pri otázke, prečo práve Nula, myseľ prichádza s mnohými nápadmi. Nula ako poézia o niekom bezvýznamnom? Nula ako emocionálne vákuum? Autori nenechávajú čitateľa napínať a už v úvode vysvetľujú názov zbierky a názov generácie ako literárneho združenia. Ide pritom o generáciu s neočakávaným generačným rozptylom od dvadsiatnikov až po šesťdesiatnika. Poeti Generácie Nula sami seba označili za dravých, milujúcich slovo a ešte viac človeka, ktorého úsmev je ich prioritou. Svojimi básňami chcú pripomenúť vzácnosť života a to, že každý život, každá láska, každá dospelosť každý deň začína od nuly. Od nuly, teda od novej šance, nového života.

Nasledujúci priestor je vyhradený pre devätnásť básní najmladšieho zo spomenutej skupiny, Marcela Páleša. O rodákovi z Poltára, známeho ako Marcelíno, nemusí čitateľ hľadať informácie prostredníctvom googlenia. Podobne ako iní poeti v zbierke, aj on pred samotnými básňami odhaľuje najprv čo-to zo svojho života. Ako to už v literatúre (a v poézii zvlášť) býva zvykom, ešte veľavravnejšie sú verše. Tie jeho sú poznaním o sebe samom, sú zážitkom z odpozorovaného či prežitého, a tiež z pozorovania (resp. čítania) ľudí vytvárajúcich spoločnosť, ktorá nie vždy lepí mladému autorovi úsmev na tvár, hoci práve úsmev má u neho popredné miesto.

Mnohé Marcelove verše sú nasiaknuté optimizmom a hedonizmom: „pozeranie do večernej oblohy / fľaška fľaštička echt vinná / a v nej sladkastý mok.“

Sympatická je aj autorova nezastaviteľná túžba zobrať si zo sveta a života čo najviac, avšak s elegantnou skromnosťou. Autor totiž nehľadá lesk a slávu. Leje do seba, a tak aj do čitateľa, väčšiu mohutnosť, ktorá nič nestojí. Napríklad potešenie z krásy: „Dievčina s mašľou vo vlasoch / bozkala ma panenským pohľadom,“ potešenie z krásy: „odpíšem mu neskôr / lebo práve sa slnko vyšvihlo nad hory / a ja si idem vychutnávať / ten nádherný pohľad / tú božskú jedinečnosť / s úsmevom“ a mnohé iné, na prvý pohľad bezvýznamné, potešenia.

Páleš si však nezakrýva oči. Dobre vie, že život nie je len o kráse a šťastí, a tak pozýva na exkurziu do Osvienčimu, do duše diskotékových dám a pánov, a ostrý pohľad zabodáva do smútku, ktorý vzniká v modernej spoločnosti. Vo veršoch, kde pripomína nerešpektované piate božie prikázanie, neskrýva pohoršenie. Tam, kde zdvíha ukazovák nad ustavičným ponáhľaním sa, s nadhľadom ukazuje inú cestu. Pri skúmaní vlastnej duše sám sebe odhaľuje vlastné nedostatky, ktoré lieči Boh.

Práve Boh a duchovný rozmer sú neoddeliteľnou súčasťou Pálešovho básnenia. Boh je však postavený do roviny priateľa, ktorý vždy dovedie zblúdenca na správne miesto. Autor sa vyznáva zo svojich nedostatkov a prehreškov, a namiesto strachu pred božím trestom, kajaním a ľútosťou, vyjadruje radosť z návratu k Všemohúcemu.

Ak by čitateľ očakával, že pozícia veriaceho človeka ovplyvní výber slov a spraví z Pálešovej poézie nástroj na hľadanie stratených ovečiek a márnotratných synov, prežil by o to väčšie prekvapenie. Hedonista Páleš neobchádza sexualitu a občas verš zaiskrí i vulgarizmom. Aj takýto pohľad naznačuje, že poézia je pre autora spontánnym vychŕlením myšlienky, čo sa nenásytne derie na papier, ktorú ďalej upravuje, rozvíja až z nej rozkvitne báseň. Nielen témy, ale aj emócie sa striedajú. Raz potrebujete rýchly pohyb, inokedy túžite len tak ležať v Pálešovej tráve. Básne pôsobia na zmysly a po ich prečítaní sa vám pohľad na okolie a prírodu zdá byť o čosi krajší, ako to bolo pred chvíľou, kým vás verše neopili.

Básne sú strohé, ale trefné, zrozumiteľné a zároveň nechávajú dosť miesta na vlastný pocit. Témy zo života a spôsob ukladania slov vytvárajú svieže, mladistvé a moderné ladenie, ktoré si zaiste získa mnohých priaznivcov, najviac snáď voľnomyšlienkárov, ktorých dusí stereotyp.

Víno naliate do mnohých básní, akoby sa vďaka pomerne frekventovanému používaniu, stalo poznávacím znamením autora. Raz je radostným, myseľ očisťujúcim nástrojom, inokedy skazou duše. Aj preto možno vidieť, že každá báseň prináša inú emóciu, spája ich snáď len nenútená tendencia spomaliť.

Slová sa nenáhlia, myšlienky aj obrazy sa pomaly prevaľujú v čitateľovej mysli. Poézia je ako ušitá na príjemné chvíle s vyloženými nohami, na ozdobenie večera. Zrejme ani sám autor neašpiroval na vyššie ciele, veď poslednou básňou zbierky (Zaváraná poézia), dokonale odkrýva vlastný zámer, ktorým je spríjemnenie nedeľného popoludnia. Poézia je „zavarená“, pripravená na ochutnávanie čitateľom.

(Jana Trnovcová)

 

SLOVOM

Slovom zbalíš ženu
ale zničíš ním aj dlhoročný vzťah
slovom spustíš búrku citov
aj životnú zmenu
a to čo bolo vzdialené
priblíži sa na dosah

Slovom vyčaríš úsmev ako kúzelník
ale privoláš ním aj smútok
slovom privedieš radostný hurikán
slovom však aj rýchlo uzemníš
a to čo bolo iba v predstavách
zmení sa na skutok

Slovom začína písmo sväté
ale mein kampf končí ním tiež
slovom privoláš ničivé tornádo
slovom však dáš aj mier vo svete
a to čo bolo túžbou
v činoch lásky predostrieš

Slovom v sebe seba vedieš
ale ním sa vieš aj hriešne zviesť
slovom zvoláš vietor činov
v slove veľa dáš aj vezmeš
a to čo bolo nemožné včera
zmení sa na možné dnes

Nebuď preto slovovrah
ale v slovách rozdaj seba zas a zas
slovom svieť ako slnko ako boh
slovom premôž hnev aj strach
a odpoveď na to čo je ti stále nejasné
nájdeš v slove milovať

 

DO MORÍ VEČNOSTI

Ani najkrajšia minca nemá len jednu stranu
ale vždy bývajú dve
Niekedy stačí zastaviť beh života
a jednoducho zmeniť smer

Ale kedy povedať Áno?
a kedy sa natiahnuť po Nie?

Kde lietajú malí anjeli
ktorým sa na Zemi nedostali krídla?
Sú tam kde sa ľudia milujú
či tam kde sa nenávidia?

Kadiaľ chodí myšlienka
ktorá bola v zárodku zabitá?
Vlieva sa do morí večnosti
či ju stále drží prízemná realita?

Kedy sa dozvieme význam vecí?
Prečo sa dejú tak ako sa dejú?
Prečo niektorí ľudia môžu byť šťastní ako z obrázku
a iní sa za celý deň od srdca nezasmejú?

Aký náhrobný kameň má v raji drobná nádej
ktorej plameň napokon predsa len zhasol?
V čom spočíva čaro utrpenia
a čo má vlastne smrť spoločné s krásou?

Prečo vie klopanie zvnútra zabolieť
viac ako kopanec do tela?
Kto rozhoduje o náhodách
a kto o tom či túžba doputuje do cieľa?

Kde lietajú malí anjeli
ktorým sa na Zemi nedostali krídla?
Sú tam kde sa ľudia milujú
či tam kde sa nenávidia?

Ani najkrajšia minca nemá len jednu stranu
ale vždy bývajú dve
Niekedy stačí zastaviť beh života
a jednoducho zmeniť smer

Ale kedy povedať Áno?
a kedy sa natiahnuť po Nie?

 

NENECHAŤ JU ODÍSŤ BEZ POMILOVANIA

(venované Modiglianimu, Michelangelovi, Rembrandtovi a ostatným bláznom)

Špinavé prsty a za nechtami zvyšky včerajškov
Každé Zajtra je neisté
Dlane ako ruky zrobeného roľníka
Tisíckrát zotretý pot z čela
Kôrka chleba trocha vody vína
Nejaký odev a stará posteľ postačí

Oheň Prométea páli vás v srdci

S láskou aj neláskou
s vášňou aj nenávisťou
Každé ráno nanovo
aj bez uznania či odmeny
s vierou občas aj bez viery
Vo večných objatiach s tou
ktorá nikdy nechodí nadarmo

Cez vyvolenú chudobu bohatnúť
ale inak
Vybolieť vyžmýkané životom
vyžiť každý deň do dna
Sem-tam sa ho dotknúť
špinavého dna
najčistejšej pravdy
najhlbších riek seba

Život Psina

Tvorili ste aby bolo raz otvorené
v nás
aby ste nám vypálili dom
v tele do tla
Tvorili ste aby s nami zatočilo
ako s opitými pod hviezdami

Krásne je zostať

Cez vyvolenú chudobu bohatnúť
čakať tú čo nepočká
nenechávať ju odísť bez pomilovania

Tiež mám svoje plátno a štetce
Obhryzenú ceruzu a prázdny papier
Tiež mám čo vypotiť
keď aj do dna

IMG_5563

PYŽAMOVÉ DNI
 
Ľaľa! Dívaj na ňu!
ako si pokojne búvinká
Strapaté vlasy
z úst malý prúd slín
a z nosa veselá bublinka
Má pyžamový deň!
Pozor, to je výstraha! Nerušiť!
Inak sa rozhnevá spiaca pusinka
 
Pyžamový deň
to je viac ako nedeľa
Ležmo stáť v bežiacom čase
bezstarostne bez zhonu
na saláme bez cieľa
Lenivo klipkať očami na svet
do televízora či z okna
alebo si niečo len tak prezerať
 
Pyžamové dni
sa podobajú prázdninám
Netreba ti návod na využitie
ani scenár rozvrh projekt
či iný plán
Jednoducho odpočívaš
podobne ako po smrti v raji
akurát sa snažíš vyhnúť preležaninám
 
Pyžamové dni
sú lákavé ako peniaze
ako sex či materiálne vlastníctvo
Zvyšujú chuť na ďalšiu dávku
strácame pri nich činorodé panictvo
Niektorí ľudia dokonca kvôli tomu
aby mohli doživotne pyžamovať
vylúpia aj zlatníctvo
 
Pyžamové dni neľúbim
lebo sa dá do nich ľahko zamilovať
Sú ako akciový paušál
všetko posielate bez obmedzení do zadku
a nekonečné spanie máte k dispozícii
zas a znova
No z pyžamových dní ľahko vzniká
pyžamový život
človek prespí svoje sny a túžby
a po prebudení pred smrťou už stihne len
oľutovať
 
Pyžamové dni neľúbim
navyše nemám na ne nárok
totiž nenosím pyžamo
 
SLNKO Z TVOJICH SLNEČNÍC
 
Poznáš ten pocit
keď ti aj pri najväčších úpekoch cez leto
chýba slnečný jas
či keď pršia obdobia nekonečných lejakov
a tebe je prisucho
Na duši
 
Viem že ty o tom vieš
a nejeden tvoj deň zapadol
bez toho aby v tebe vyšlo slnko
 
Poznáš ten pocit
keď túžiš milovať
ale v zrkadle vidíš iba tiene samoty
a ako strašiak sa rozhliadaš
či z poľa ľudí niekto nevyklíči
Pre teba
 
Viem že ty o tom vieš
a nejednu noc ti bola zima
Na srdce
 
Poznáš ten pocit
Keď túžiš tvoriť a odovzdať čo najviac
ale priveľa netvorov z okolia ti vykráda nádej
A ostatným si za blázna
Za čudáka
Za pomätenca Za cudzinca
 
Viem že ty o tom vieš
Vincent
Ani sa nečudujem Že si nezostal
na tomto svete o zrnko dlhšie
A teraz maľuješ slnečnice
vo večných poliach
kde ťa už nesmädí
Po štipke uznania Po láske Po živote
 
Poznáš ten pocit
pre mnohých nepoznaný
Pocit pre nemnohých
čo poznajú
Alebo poznali
 
 
HĽADANIE STRATENÉHO (K)RAJA
 
Sedím s Jarom Filipom
a Paľom Korbom
v aute na parkovisku
I keď navonok som tam
sám
 
Sedím so sebou
aj bez seba
počúvam klavír Jara Filipa
čítam si Korbove básne
a unikám
 
Usadený hlboko od svojho seba
hľadám jediné
 
Tie stavy bez času
ktorých býva len tak
– z času na čas
Tie stavy čo myšlienky
pretrasú
 
A potom na pokraji
ukradnutej chvíle
urobím si výlet ďaleko
tam
kde ma pokoj neminie
 
Sedím s Jarom Filipom
a Paľom Korbom
v aute na parkovisku
I keď navonok som tam
sám
 
 
VYŠKRABKANÁ
 
Ježko má pichliače
no i tak nás nevie podpichnúť
Podobne ani kaktus a jeho drobné hroty
ani ihla pod penou v napustenej vani
ani triesky pod zadkom z nalomených saní
 
Ale spomeň si na ľudí
čo ti cez slová idú pod kožu
a ty im slobodne vyzliekaš dušu
Spomeň si na všetky začiatky
hriechovbraní
 
Husto zarastené intímne miesta
viet
a na druhej strane nahladko vyholené dierky
ktorými sa otvára najvnútornejší svet
srdca
 
Ježko má pichliače
ale nikdy nepochopí nás
ktorí sa chceme aspoň sem-tam
od niečoho ladne odpichnúť
a vyjsť si s niekým len tak nenápadne
do hĺbok
v ktorých stojí čas
 
Veď spomeň si ako dobre ti býva
keď máš v blízkosti človeka
s ktorým si môžeš takto zapichať
aj bez kondómu
aj bez fyzických dotykov
 
Nechať sa škrabkať
neviditeľnými prstami čo sa predlžujú
vždy keď je klinec slovom
trafený po hlavičke
až sa tá tvoja hlava zamotáva
a máš sa spievankovo
 
Ježko má pichliače
no i tak nás nevie podpichnúť
Na to sú stvorení iba ľudia
ktorí si majú čo povedať
ktorí sa spolu priatelia
alebo spolu čosi riešia
Alebo tí
čo sa ľúbia
 
(na stránke sa priebežne pracuje - bude doplnená)
27
Jan

Ukážky z tvorby

   Posted by: admin    in MK - tvorba

na stránke sa pracuje a bude priebežne doplnená

Do raja nie je vo štvrtok vpravo

Keď dám hlavu do dlaní
mám v rukách všetko
dokážem si zrátať styčné body
nájsť sa medzi pretínajúcimi úsečkami
a bez smerových tabúľ hľadieť do očí
obligátnej ceste
ktorou ma ktosi imaginárny
kamsi neustále posiela…

Ale ja tam nechcem!

Mám srdce vľavo a niekto chce
aby som vykročil pravou

Niektorí idú popri mne
niektorí za mnou
niektorí sa na človeka ani nepodobajú
ale tým čo idú v protismere aspoň vidím do očí

Závidím všetkým bláznom
lebo napriek tomu
práve aj dnes sa mi žiada – smiať sa…
ibaže
nemám čomu

Keby sa nám aspoň oči milovali
a ruky netvárili ako päste…!

Obchádzame sa ako kaluže
ale ja neverím
že sme všetci slepý

Ak ma však nechcete vidieť
stačí povedať – privriem oči!

Len pred víkendom to odo mňa nežiadajte
vtedy sa trochu bojím
lebo vtedy by som chcel v pokore starnúť
ako strom
s hrdosťou a v stoji

Hoďte na mňa vrece!

Už som si toľkokrát povedal
– Uber!
ale ktosi ma tlačí
stiera za mnou včerajšie dni
a neustále mi do novej stopy vkladá krok

Nie je to Boh
iba ak by som ním bol Ja…!

Tiež sa rád bezstarostne prizerám
na ticho sa hrajúce deti
ako v sieste si vykladám nohy
a dospelých by som najradšej nakopal
– stále nie sú so mnou spokojní
/ani ja nie/
ale mám pocit
že som neporovnateľne spravodlivejší…
lebo ja aspoň meliem
tu a teraz!

Pozerám na svet z druhej strany ulice
ale nemôžem si pomôcť
a ani neviem
kde sa to dá liečiť…

Žena by možno vedela

Som bojovník
iba s vlastnou pýchou denne strácam dych
a gule

Aspoň tej
keby Ten
dokázal odťať hnáty…!

Čas mi ušiel do vlasov a ja asi do hája

Každý deň sa ma ktosi pýta
ako sa mám
a ja len – Tik tak!
ale nikdy by som si nepodrezal žily
nevyskočil z okna
nevpálil si guľu do hlavy
a potom taký boľavý ležal kdesi na ulici

Život je dosť zjazvený…

Ešte mám v sebe predsa toľko síl
a hrdosti
aby som sa kdesi bez rečí
pekne v tichu obesil
vyplazil jazyk svetu
a aj keď hlavou sklonený v pokore
telom ostal hrdo vzpriamený

Vždy som bol taký
– tak tik

Vraj blázon
ale načo sa priečiť
veď čas je vždy len súhra úvratí

Už bolo dosť
vykania
a svet nech liečia tí debili
čo sú za to platení…!

27
Jan

Ukážky z tvorby

   Posted by: admin    in PK - tvorba

na stránke sa pracuje a bude priebežne doplnená

Zuzana

Plachá a čistá
Zuzana
v očiach nosí sirôtky,
smutná vždy na jeseň,
keď po lete pocity chladnú.
Z úst vypúšťa nežnosť,
poklad pravej ženy
tečúci do uší a sŕdc mužov.
S pani Samotou
na priváte v spiacom mestečku
čaká zasnene,
ktosi z jej očí
odnesie sirôtky.

Čakajúca

V srdiečkach dievčat
krehko podriemkavajú
city nasiaknuté nežnosťou,
čakajúce princa
s čistým štítom rytiera,
divokého chrániť kvietok
v kalamitách života
a nežného preskúmať krásu
darovanú z nebies.

Chlieb a hry

Dal im chlieb,
mlieko, mäso a vodku.
Potom im natáral
toľko hlúpostí,
až z ich života
urobil hru.
Ľudia ho milovali,
veď im dal
chlieb a hry.
A vodku.

Santa Klaus

Presýtený ruskými pirôžkami
som McDonaldov vlastenec,
CocaColový Santa Klaus
s tvárou prežratou od whisky
mi nosí pripečené hamburgery,
veď som malý žijúci peoplemeter,
skladisko špinavosti paparazzov,
súčiastka v systéme kŕmiaca
svorku duchovných lúzerov,
som unavený gaučový veľkokňaz
prinášajúci každovečernú obetu
za blahobyt prihlúpych bôžikov.
No dobre, stačí.

Luciferov inzerát

Hľadám priateľa
do každého hriechu,
spoločne temnotou
splynieme v špine,
Naše svadobné:
„Non serviam!“
pošleme do nebíčka,
nás nech nečakajú.
vykročíme beznádejne,
kým nás večnosť
naveky v okovách
k sebe nepridelí.
Zn.: Tvoj padlý anjelik.

Modlitba zaľúbeného

Bože, Ty, čo zaľúbený si
do človečenstva biedneho,
Bože, čo sídliš na výsostiach
i v citlivom srdiečku
susedovej Marienky,
ráč mi na pomoc prísť,
vzbĺkol som beznádejne,
plameňmi zamilovaných
horia pocity moje,
v hlavičke popletenej,
zvádzam boj preveľký,
ja, z Tvojej vôle muž,
absolútne pobláznený
do susedovej Marienky.

 

Utešený balíček

V čakárni

sestry šepocú :

-         Čím len bude ?

Kozmonaut, astronaut,

prezident, predseda OSN. –

A uplakaný balíček

sa hlási.

Práve kaká.

 

Boss

Za tmavým sklom

brázdi

veľký postrach

pre malých ľudí.

Veľký džíp, veľké baby,

veľké gestá, veľké hlavy,

svet je náš!

V noci si ho našli.

Smola.

Veľký postrach

s malou guľkou

v hlave.

 

Snehulienka

Vystúpila zo saní

milá snežná pani,

malá útla žienka,

isto-iste Snehulienka.

V rukách si ho čičíka

malého snehuliačika,

dychom ho ochladí,

snežnou rukou pohladí,

a nevie, ako mu vysvetlí,

že sa raz aj oteplí.

 

Partizán

Keď život ho bolel,

mlčal,

ako správny partizán

držal si tajomstvá.

S mokrým šťastím

v žilách a v hlave,

inak – fajn chlapík,

čo nevedel plakať,

vraj nie je baba.

Keď sa v jedno ráno

odpálil,

plakali iní,

a on mlčal

ako zaťatý partizán.

 

Sladká pani

Milujem svoju múzu,

tú sladkú pani

s medom na perách,

tichučko šepkajúcu

večer pri sviečkach,

čo ma čaká a neminie,

ak nebudem hlúpy

a včas vytuším,

čo ani oko nevidelo,

ani ucho nepočulo.

 

 

Svadobná

Staromódny Valentín,

s kúzlom

spúšťať zo slovíčok

med na zaľúbených,

sa beznádejne zamotal

v očiach Krehulienky.

Slovo zjedlo slovo,

Krehulienka a Valentín

svoje medom natreté áno

pred oltárom spojili,

a keď sa zatvoria

čarovné dvierka

z krehkej rozprávky o zaľúbených

budú jedno telo.

A jeden sen

 

Hip a je tu hop

S návodom na život

v stoke

rapoceš a mútiš

vyprahnuté mysle

odpadkami.

Celebrita

betónovej kultúry

a deti bez budúcnosti,

z ktorých vyciciavaš

peniaze a nádej.

 

Katka

Len sa vyplač,

Katka.

Tvoj princ

sa zmenil na draka.

Pažravo pohlcuje

mladšie a krajšie,

ukradol ti

mladosť, úsmev a sny.

Nechal deti

s otázkou,

kde je otec.

Naháňa

naivné princezné.

 

Nevšedný

Som zberateľ zážitkov

a lovec pocitov,

čo nemá rád všednosť.

Preto do neba

chcem.

Lebo tam sídliš Ty.

Nevšedný Boh.

 

 

Abortus

Hej, mamulienka mama,

som v tvojom chráme

zahniezdený batôžtek,

pulzujúci Boží zázrak,

tak prečo ten škaredý ujo

trhá nožičky moje,

kliešťami hlávku stína.

Za chvíľočku budem

ratoliestka v lavóre,

skrvavené memento

do nebíčka volajúce :

Mama, veď to bolelo

a bude aj teba!

 

Prečo

Prečo tak bolíš,

láska medom natretá,

prečo v octe napájaš

pocity moje smädné,

čakajúce pri mesiačiku,

že zavítaš s revolverom,

popravíš raz a navždy

dávny smútok ukrytý

v útrobách duše trúchlivej.

 

Dúhová

Otcovia, mamičky,

už nie ste v móde,

tmárske časy končia,

inakosť je žiadaná.

Dúhu sme z neba stiahli,

nech svieti v uliciach,

aby ste, zadubenci, videli

náš zvrhlý karneval

v maskách porozumenia.

 

Záver podľa Piláta

Klopem a túlim sa

k domčeku, kde býva

Najvyššie dobro.

Očistiť sa túžim,

ohriať dušu skrehnutú,

v tichu poďakovať

za dielko dokonané.

Takže, moji drahí

i moji neprajníci,

čo som napísal,

to som napísal.

27
Jan

Ukážky z tvorby

   Posted by: admin    in PP - tvorba

na stránke sa pracuje a bude priebežne doplnená

Šansóny

Milujem tóny šansónov
keď ihla praská po obohranej platni
Vtedy svet mlčí
a celý mi patrí
So zavretými očami
cítim vôňu vína
Všetko prežité a krásne sa mi pripomína

Milujem sladkosť rúžu na perách
ktorý mi tam zostal
od slečny v bodkovaných šatách
Tých bozkov veru bolo
ktože by ich rátal
Potom sadla na bicykel
pred sebou košík plný levandule
za kopcom stratila sa
ako slnko o pol šiestej
či myšlienka v podtitule

Milujem život v mojich snoch
V nich pod Eifelovkou sedím
počúvam staré šansóny
popíjam božolé
a cítim
ako búria sa mi hormóny

Verneovky

Viem
znie to jak z lacného braku
žiť svoj život
v starom paneláku
pritom snívať o diaľkach
verneovských ciest
Sen
však žiadnych hraníc nemá
a tak kapitána Nema
prosím či ma môže
do hĺbok Atlantídy zniesť

Odtiaľ pôjdem na balóne
päť týždňov kým v Amazone
nechytím ten parník
čo ma zvezie
až osemsto míľ
Na tajomný ostrov jazdím
Tam si dám dva roky prázdnin
Medzitým pán Barbicane
hrdinov na mesiac vystrelil

Potom s Phileasom Foggom
púšťami aj mestským smogom
vôkol sveta prejdem
len za osemdesiat dní
Úctu vzdávam všetkým knihám
pri ktorých rád takto snívam
a aj v zajatí sídliska
sa cítim slobodný

Oknom srdca

Cez okno srdca
vchádza vôňa človečiny
Cez okno srdca
vyvetrávaš hriechy
viny
Cez okno srdca
v teple s čajom pozoruješ
blesky
hromy
Cez okno srdca
sa svetlo zlosti na dúhu lomí
Cez okno srdca
vykloň sa
a objím aj tých čo nemáš rád
Veď okno nebies
vráti ti to
na večnosti
tisíckrát

Nebuďte ma

Prosím nebuďte ma
Nechcem veľa
len snívať svoj malý
utopický sen
Čo sa v bdení deje
to ma kvári
hnevá
hneď ako z pyžama sa vyzlečiem
Tam vonku chamtivosť a bieda
vedú svoj nekonečný
nerovný boj
a spravodlivosť
tá je z bezmocnosti bledá
Ľudským dušiam vládne nepokoj
Úsmevy poznačené
klamstvami a hriechom
ako portrét Doriana Graya
škeria sa na mňa
s nádejou že im uverím
Prirýchlo sa dnes
v ľudských srdciach stmieva
Zabúda sa
že aj milovať
je krásnym umením
Tak prosím
nebuďte ma
Nech aspoň v spánku
môžem žiť tak
ako by som chcel
V krajine
kde ešte poteší aj
pre niekoho lacné pohladenie
a ráno prebúdza ma
úprimný vtáčí spev

Horúco a zdravo

Schladilo sa
Miesto lúčov kvapky
bičujú nám tváre
Schúlená sa jemne trasieš
Žmurknem
Šepnem
„Poď zohrejem ťa
niečím čo je
horúce a zdravé“

S rukou okolo tvojho pása
túlim sa k tebe
keď trojku stláčam
v trochu ošarpanom výťahu
Znova šepnem
s potmehúdskym úsmevom
„Zohrejem ťa
nemaj obavu“

A už strkám do dierky
kľúč od svojho bytu
pekne pomaličky
zúbok po zúbku
Z vnútra vyvalí sa na nás
trojizbové ticho
Len rybičky svietia
a porcelánový anjelik
hrá na poličke
nečujnú pieseň na trúbku

Do deky zababúšim
tvoje roztrasené telo
a poviem
„Počkaj
o chvíľu to bude raj
keď si dáme to
čo je horúce a zdravé“
A idem variť
jazmínový čaj

Upršaná

Prší
Nemám rád dážď
no dnes je to iné
lebo kvapky stekajú ti po nose
a pod nosom
v bielej blúzke
dostáva krásne rysy
vďaka dažďu
tvojej hrude ovocie

Zmoknutá si ako myš
V rytme kvapiek sa so mnou zblíž
Ja viem
Niekedy máš so mnou kríž

Prší
Nemám rád dážď
no dnes v daždi si pri mne
Zmýva z nás staré hriechy
aby objavili sme nový
hriech najsladší zo všetkých
Prší
a tak nad ním aj sám Boh oči privrie
keď láska v kvapkách
padá zo strechy
Umyje špinu pretvárok zlých

Zmoknutá si ako myš
V rytme kvapiek sa so mnou zblíž
aj keď
niekedy to bude
so mnou kríž

27
Jan

Ukážky z tvorby

   Posted by: admin    in JO - tvorba

na stránke sa pracuje a bude priebežne doplnená

Bohémska

Mám rada svet umelcov.
Vôňu cigár, vína a zamlčaných viet,
keď už nonšalantného pohladenia niet.
Prevláda grácia a s horúcou hlavou.
Bez štipky rácia, kráľovná davov.
A slovo miluje tú hru iných tvarov.
Bežať a stáť, pred vlastnou tvárou.

Mám rada svet umelcov.
Debaty tak ťažké, že z nich bolí hlava,
kým sa z čiernobielej sivá farba stáva.
Hľadajúc múzu v predpotopnom svete,
fialky v jeseni a záveje v lete.

Mám rada svet umelcov .
Keď hrajú jednu z tých „ľahších“
od toho, čo zaklína klavír po rusky.
Kým sa všetky slová rozbijú na kúsky.
A z nie je možno, a z možna je sľub.
Z mám ťa rád nenáviď a z nenáviď ľúb.
A dýchaj, kým ešte stále chutí svet.
Áno.
Tú vôňu cigár, vína a zamlčaných viet.

Linajky

Niekto mi povedal, že slová sa napíšu ľahšie, než prejdú skrze pery.
No ja ich aj tak myslím vážne.
Možno mi niekto verí.
Lebo keď papier ožiari slnečný jas,
má iný rozmer,
niekde v hĺbke nás.
Kde nestačí len natiahnuť sa preň.
Leží hlboko,
tam kde nesiaha už tieň.
A čaká na prvé kvapky rannej rosy.
Raz počúva,
raz tichučko prosí.
S túžbou prelomiť mlčanie vnútri sám súperí.
No slová stále mlčia,
väznené na papieri,
kým kvapky rosy darujú im vlahu.
Zrodia báseň, tak čistú, nahú,
plnú sĺz a ľudského citu.
Nedá sa zabudnúť,
tak silne mám ju vrytú.
Vtedy každé slovo zmení sa v kvet,
túžba víťazí, ticha viac niet,
keď s každým slovom mi srdce znovu puká,
namiesto kvetov, v srdci celá lúka.
Niekto mi povedal, že mám radšej písať,
keď slovo nehu stráda.
No nechcem viac linajky.
Na to som príliš mladá.

Nad Bystricou sa roztrhlo nebo

Nad Bystricou sa roztrhlo nebo
Aby nám premočilo kabáty
Prevrátilo dáždniky
A umylo členky brodiace sa v nádejách

Aby zaplavilo námestia, ulice a podchody
Dalo vyniknúť nočným svetlám
A na parapetoch zložilo ďalšiu symfóniu

Aby zmylo make-up na nevinno-dievčenských tvárach
Na chvíľu splynulo s plačom
A rozmočilo hrany papierových škatúľ

Nad Bystricou sa roztrhlo nebo
Aby sa spolu s vetrom zahralo naháňačku
Zriedilo kvapky, čo chcú sfarbiť oceán
Opláchlo nám srdcia
A všetku pretvárku utopilo v kalužiach

Nad Bystricou sa roztrhlo nebo
Aby sme uvideli oblohu

 

Ohluchnutá z ticha

Tak ako všetko

Čo môžeš chytiť do rúk

Rozplývaš sa

Keď začne plakať jeseň

A slzy ešte

Nevie zmeniť na bielo

 

V tej hmle

So zakrytým výhľadom

Ma v srdci chvíľku bolelo

A na ten okamih

Som živá bola

Ako hriešnik

Čo po čase

Vstúpi opäť do kostola

 

A ako stojím tam

Stuhnutá a

Ohluchnutá z ticha

Viem že v tých chvíľach

Skrytý si

Keď niekto za mňa

Dýcha

 

Prežitok

Vraj dobe

S ktorou tak rada žijem vedno

Zvony odbili poslednú zvonkohru

Na rozlúčku

Aby jej v spomienkach ľudí

Neostalo smutno

 

Vlečúc kufre plné platní jazzovej kráľovnej

A francúzskej elegancie

 

Cez všetky neosobné úsmevy

A chladnúce dotyky

Kvety nevedia rozprávať ako kedysi

 

A šarm už nenachádzam mužom vo vreckách

 

V intimite

 

studené ráno

vkráda sa mi

do snov

môjho márnivého sveta

 

vo vzduchu povzdych

a

posledná

tvoja

cigareta

 

s úsmevom

tie vlažné chvíle

naivne volám naše

 

balím si prísľub

nech neostane sám

na dne prázdnej fľaše

 

no dnes

nechal si mi kávu

na stole v prázdnom byte

 

a ja

na chvíľu

ostala som stratená

v tej intimite

 

Dym

Prchavý okamih
Stratený vo mne
Veril si v dúhu

Keď miloval si
Tvrdo
Bez nároku
Na reparát
Na kapitolu druhú

S vyfajčenou cigarou
Štípala ťa na zemi
Kým nezhasol si
Kým nebola si istá

Že niekde v procese
Stratila sa tvárnosť
A
Jeden hrdý populista

Časom
Pozbieram si
Zásady z chodníka

No teraz keď mi voľnosť
V prstoch ešte uniká
A z opratého kabáta
Je stále cítiť dym

Škrtnem zápalkou

Na závislosť
Aj tak neverím

 

Dilema

Niektoré veci
By sa mali vravieť hneď
Vtedy keď pýtam sa
Podsúvaš odpoveď
Dnes ako topím sa
V pohári piva
Ticho kričí
A tma sa v čase skrýva
Kým nebo zapáliš
Za súmrak klesne
Spadnú slzy v rytme
Nonšalantnej piesne

V tých všetkých rozdieloch
Sme stále svoji
Večne spokojní
V tom našom nepokoji
A tak ako ráno bez noci
Svoj pôvab stráca
Je žena
Bez lásky v srdci neveriaca

V tom starom príbehu
Už chýbala mi zmena
Tým ostala dilema
Tak trochu nechtiac
Vyriešená

 

Tenká

Tenká hranica
Medzi tým čo bolo
A tým čo nádej dáva
Drží sa nad nami
Ako zašlá sláva
Padlých hrdinov
V nevyhratom boji
Napokon závislí sme
Na tom čo plynie
V nepokoji

Tak tenká že splýva
A s časom mieša sa
Míňa sa noc
A obloha belasá
Stráca honosnosť
A ľahký nádych krásy
V strachu o mračná
Odložiť šál
Zabudla si

Tak tenká že mizne
Z dohľadu medzi nami
Tam niekde v diaľke
Stojac pod hviezdami
Iný príbeh odvíja sa
Iný príbeh beží
S natiahnutou rukou
Do sveta spoza mreží
Patriť chcem
Vyspať sa chcem z nás

Tak tenká že trhá sa
Prítomnosti nedbalo
Nechaná napospas

25
Jan

Marcel Páleš

   Posted by: admin    in Marcel Páleš

Marcel Páleš

Člen Spolu slovenských spisovateľov. Vyštudovaný učiteľ slovenského jazyka a etickej výchovy. V súčasnosti redaktor a moderátor Rozhlasu a televízie Slovenska (RTVS), Rádio Regina. Predtým redaktor webového spravodajstva a metodik knižnice.¤¤¤ Okrem mnohého iného ho zaujímajú diskusie o zmysle života, rád presahuje hranice priemernosti, miluje čítanie kníh a tiež čítanie ľudí. Keďže rád nachádza neobyčajné v obyčajnom, nájdete ho často strateného v pozorovaní kolobehu života. Soľou jeho života je umenie, korením priatelia a najsilnejšou prísadou je nad všetko vyvýšená láska. Spomedzi priateľov si najviac cení Boha, preto ho stretnete aj v božích chrámoch, kde vyhľadáva pokoj v duši. ¤ ¤ ¤ Jeho tvorba sa sústreďuje nielen na prozaické a poetické žánre, ale veľkou časťou sa angažuje aj v motivačných článkoch, cez ktoré sa najčastejšie dotýka problematiky zmyslu života. Snaží sa “nakopávať” ľudí k aktívnemu životu a k láske – nabáda ich pozastaviť sa a zamyslieť nad maličkosťami a mnohým prehliadaným.

¤ ¤ ¤ Debutoval dobrodružným románom KEĎ SLNKO NEZAPADÁ (ilustroval Jaro Slabej). V roku 2011 zostavil s Petrom Papšom zbierku básní s názvom NULA (spoluautori: Peter Papšo, Pavel Hirax Baričák, Stanislav Háber, Miro Kapusta, Pavol Korba a Michal Ďuga, ilustroval Jaro Slabej). V roku 2011 založili s básnikom a textárom Petrom Papšom literárne zoskupenie GENERÁCIA NULA. Dnes do Nuly patrí päť rozmanitých autorov. Pravidelne prinášajú rôzne kultúrne podujatia, predovšetkým autentické čítanie poézie v doprovode živej hudby – VEČER NULA. V roku 2013 sa narodila jeho samostatná básnická zbierka VEĽKÝ TRESK A MALÁ TRESKA. Rok 2014 prináša v jeho tvorbe knižnú publikáciu MALÝ PRÍBEH VEĽKEJ NÁDEJE. V tomto prozaickom dielku úvahovo-esejistického charakteru sa autor inšpiroval skutočným príbehom mladej ženy, ktorá sa pri vstupe do dospelosti musela popasovať so zákernou zhubnou chorobou. ¤ ¤ ¤

Aktuálny prierez jeho tvorby nájdete aj na facebooku v prezentačnom profile Marcelíno Páleš. Pozrite si aj rôzne video-spracovania rozmanitých tém, osobností či konkrétnych ukážok nielen jeho tvorby, a to na YouTube pod profilom: marcelinopales. ¤ ¤ ¤ Moderoval a tvoril reláciu SLOVO NA ZAHRYZNUTIE v rádiu Slobodný vysielač, kam pozýval zaujímavých hostí. Je hlavným organizátorom a autorom myšlienky literárneho festivalu SLOVOMfest.
555651_3357868836417_541268336_n

25
Jan

Pavol Korba

   Posted by: admin    in Pavol Korba

Pavol Korba

Narodil sa 13. mája 1971 v Bardejove.  Pracoval v obuvníckom závode a v roku 1997 vstúpil do Rádu menších bratov kapucínov. V roku 2004 zložil doživotné rehoľné sľuby. Momentálne žije v Kláštore kapucínov v Ponikách. Už v pätnástich rokoch napísal svoj prvý text – country pieseň. Prvú básnickú zbierku „Tanec o dušu“  vydal v roku 2009. O rok neskôr vydal ďalšiu zbierku básní „Medonosná sestra“. Tretiu zbierku „Mrazivý karneval“ vydal v roku 2011. V tomto istom roku vyšla aj zbierka básní viacerých autorov s názvom Nula, kde Pavol Korba publikoval 19 básní. V máji 2013 vyšla zatiaľ posledná zbierka básní s názvom Výber. Pavol Korba je členom literárneho zoskupenia básnikov Generácia Nula, ktoré pôsobí v Banskej Bystrici. Vystupujú na rôznych kultúrnych podujatiach po celom Slovensku.

„Pavol Korba vo veršoch svojou hravou poetikou, hlavnou myšlienkou či básnickým jazykom, blízkym viacerým generáciám čitateľov, dokazuje, že hoci má srdce u Boha, nohami stojí pevne na zemi, reflektujúc každodenné vnútorné bytostné i spoločenské dianie v ľudskej sfére.“ (Ján Gállik)

Zúčastnil sa viacerých literárnych súťaží, v ktorých získal ocenenia: O cenu slovenského učeného tovarišstva /SUT/ – cena riaditeľa Spolku sv. Vojtecha, Laureát súťaže SUT a 1.miesto v kategórii poézia v roku 2010 a 2011. V súťaži Jurinova jeseň v roku 2012 získal hlavnú cenu Pavla Hrtusa Jurinu a čestné uznanie za prózu. Tretie miesto získal v súťaži „Tak píšem ja“ a v súťaži „Literárny Zvolen“.

_DSC9077

Pozrite si výborný videodokument o tomto básnikovi: Pavol Korba

…a tiež videospracovanie divadla na motívy poézie Pavla Korbu: Mrazivý karneval

25
Jan

Peter Papšo

   Posted by: admin    in Peter Papšo

Peter Papšo

Narodil sa v zasneženú januárovú noc v Banskej Bystrici. Dva ročníky základnej školy navštevoval v Podlaviciach (1988 – 1990), potom  pokračoval vo svojom vzdelávaní v Leviciach (1990 – 1996). Tam  neskôr ukončil aj Gymnázium (2000), po ktorom pokračoval v štúdiu na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde získal bakalársky titul v odbore sociálna práca (2003), magisterský titul v odbore sociálna pedagogika (2005), titul philosophiae doctor (PhD.) v odbore pedagogika (2011) a titul doktor filozofie (PhDr.) v odbore sociálna práca (2012). Od roku 2006 až doposiaľ pôsobí ako vysokoškolský učiteľ na Katedre sociálnej práce Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Literárne činný začal byť už na levickom gymnáziu, kde sa zapojil do vydávania a bol členom redakčnej rady školského časopisu Preklepy. Postupne publikoval v rôznych regionálnych novinách a časopisoch (Pohronie, Levický hlásnik, Nové Pohronie,…) Zapájal sa aj do rôznych literárnych súťaží. V roku 2000 získal čestné uznanie v literárnej súťaži Európa v škole, v roku 2004 čestné uznanie v literárnej súťaži Cena Andreja Chudobu. V tom istom roku sa mu podarilo debutovať so svojou prvou básnickou zbierkou Keď odídeš, zhasni… (Banská Bystrica, 2004). Druhú básnickú zbierku vydal o 3 roky neskôr pod názvom Pár slov (Poniky, 2007). V roku 2003 sa začal zúčastňovať na stretnutiach a stal sa členom literárneho klubu pri Štátnej vedeckej knižnici – Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici LITERA 2. Pravidelne publikuje v jeho zborníkoch. V roku 2007  sa začal venovať aj tvorbe piesňových textov, pričom spolupracoval napríklad s Petrom Cmorikom, či banskobystrickou skupinou Ferwido. V roku 2009 ho prijali za člena Spolku slovenských spisovateľov.

V roku 2011 vydal spolu s ďalšími šiestimi autormi (Marcel Páleš, Miroslav Kapusta, Pavol “Hirax” Baričák, Pavol Korba, Michal Ďuga a Stano Háber) básnickú zbierku Nula (Banská Bystrica, 2011). V tom istom roku spolu s Marcelom Pálešom založil Generáciu NULA. Spolu s ním vydali poetickú zbierku Generácia NULA, ukážka tvorby (Banská Bystrica, 2012). Doposiaľ posledná básnická zbierka, v poradí tretia samostatná, nesie názov Voľne si lietam (Banská Bystrica, 2012).
205359_3357867116374_944089237_n