Ukážky z tvorby – POÉZIA
Odpité z poézie
recenzia tvorby Marcela Páleša zo zbierky básní Nula
Básnická zbierka Nula je naplnená básňami siedmych autorov. Pri otázke, prečo práve Nula, myseľ prichádza s mnohými nápadmi. Nula ako poézia o niekom bezvýznamnom? Nula ako emocionálne vákuum? Autori nenechávajú čitateľa napínať a už v úvode vysvetľujú názov zbierky a názov generácie ako literárneho združenia. Ide pritom o generáciu s neočakávaným generačným rozptylom od dvadsiatnikov až po šesťdesiatnika. Poeti Generácie Nula sami seba označili za dravých, milujúcich slovo a ešte viac človeka, ktorého úsmev je ich prioritou. Svojimi básňami chcú pripomenúť vzácnosť života a to, že každý život, každá láska, každá dospelosť každý deň začína od nuly. Od nuly, teda od novej šance, nového života.
Nasledujúci priestor je vyhradený pre devätnásť básní najmladšieho zo spomenutej skupiny, Marcela Páleša. O rodákovi z Poltára, známeho ako Marcelíno, nemusí čitateľ hľadať informácie prostredníctvom googlenia. Podobne ako iní poeti v zbierke, aj on pred samotnými básňami odhaľuje najprv čo-to zo svojho života. Ako to už v literatúre (a v poézii zvlášť) býva zvykom, ešte veľavravnejšie sú verše. Tie jeho sú poznaním o sebe samom, sú zážitkom z odpozorovaného či prežitého, a tiež z pozorovania (resp. čítania) ľudí vytvárajúcich spoločnosť, ktorá nie vždy lepí mladému autorovi úsmev na tvár, hoci práve úsmev má u neho popredné miesto.
Mnohé Marcelove verše sú nasiaknuté optimizmom a hedonizmom: „pozeranie do večernej oblohy / fľaška fľaštička echt vinná / a v nej sladkastý mok.“
Sympatická je aj autorova nezastaviteľná túžba zobrať si zo sveta a života čo najviac, avšak s elegantnou skromnosťou. Autor totiž nehľadá lesk a slávu. Leje do seba, a tak aj do čitateľa, väčšiu mohutnosť, ktorá nič nestojí. Napríklad potešenie z krásy: „Dievčina s mašľou vo vlasoch / bozkala ma panenským pohľadom,“ potešenie z krásy: „odpíšem mu neskôr / lebo práve sa slnko vyšvihlo nad hory / a ja si idem vychutnávať / ten nádherný pohľad / tú božskú jedinečnosť / s úsmevom“ a mnohé iné, na prvý pohľad bezvýznamné, potešenia.
Páleš si však nezakrýva oči. Dobre vie, že život nie je len o kráse a šťastí, a tak pozýva na exkurziu do Osvienčimu, do duše diskotékových dám a pánov, a ostrý pohľad zabodáva do smútku, ktorý vzniká v modernej spoločnosti. Vo veršoch, kde pripomína nerešpektované piate božie prikázanie, neskrýva pohoršenie. Tam, kde zdvíha ukazovák nad ustavičným ponáhľaním sa, s nadhľadom ukazuje inú cestu. Pri skúmaní vlastnej duše sám sebe odhaľuje vlastné nedostatky, ktoré lieči Boh.
Práve Boh a duchovný rozmer sú neoddeliteľnou súčasťou Pálešovho básnenia. Boh je však postavený do roviny priateľa, ktorý vždy dovedie zblúdenca na správne miesto. Autor sa vyznáva zo svojich nedostatkov a prehreškov, a namiesto strachu pred božím trestom, kajaním a ľútosťou, vyjadruje radosť z návratu k Všemohúcemu.
Ak by čitateľ očakával, že pozícia veriaceho človeka ovplyvní výber slov a spraví z Pálešovej poézie nástroj na hľadanie stratených ovečiek a márnotratných synov, prežil by o to väčšie prekvapenie. Hedonista Páleš neobchádza sexualitu a občas verš zaiskrí i vulgarizmom. Aj takýto pohľad naznačuje, že poézia je pre autora spontánnym vychŕlením myšlienky, čo sa nenásytne derie na papier, ktorú ďalej upravuje, rozvíja až z nej rozkvitne báseň. Nielen témy, ale aj emócie sa striedajú. Raz potrebujete rýchly pohyb, inokedy túžite len tak ležať v Pálešovej tráve. Básne pôsobia na zmysly a po ich prečítaní sa vám pohľad na okolie a prírodu zdá byť o čosi krajší, ako to bolo pred chvíľou, kým vás verše neopili.
Básne sú strohé, ale trefné, zrozumiteľné a zároveň nechávajú dosť miesta na vlastný pocit. Témy zo života a spôsob ukladania slov vytvárajú svieže, mladistvé a moderné ladenie, ktoré si zaiste získa mnohých priaznivcov, najviac snáď voľnomyšlienkárov, ktorých dusí stereotyp.
Víno naliate do mnohých básní, akoby sa vďaka pomerne frekventovanému používaniu, stalo poznávacím znamením autora. Raz je radostným, myseľ očisťujúcim nástrojom, inokedy skazou duše. Aj preto možno vidieť, že každá báseň prináša inú emóciu, spája ich snáď len nenútená tendencia spomaliť.
Slová sa nenáhlia, myšlienky aj obrazy sa pomaly prevaľujú v čitateľovej mysli. Poézia je ako ušitá na príjemné chvíle s vyloženými nohami, na ozdobenie večera. Zrejme ani sám autor neašpiroval na vyššie ciele, veď poslednou básňou zbierky (Zaváraná poézia), dokonale odkrýva vlastný zámer, ktorým je spríjemnenie nedeľného popoludnia. Poézia je „zavarená“, pripravená na ochutnávanie čitateľom.
(Jana Trnovcová)
SLOVOM
Slovom zbalíš ženu
ale zničíš ním aj dlhoročný vzťah
slovom spustíš búrku citov
aj životnú zmenu
a to čo bolo vzdialené
priblíži sa na dosah
Slovom vyčaríš úsmev ako kúzelník
ale privoláš ním aj smútok
slovom privedieš radostný hurikán
slovom však aj rýchlo uzemníš
a to čo bolo iba v predstavách
zmení sa na skutok
Slovom začína písmo sväté
ale mein kampf končí ním tiež
slovom privoláš ničivé tornádo
slovom však dáš aj mier vo svete
a to čo bolo túžbou
v činoch lásky predostrieš
Slovom v sebe seba vedieš
ale ním sa vieš aj hriešne zviesť
slovom zvoláš vietor činov
v slove veľa dáš aj vezmeš
a to čo bolo nemožné včera
zmení sa na možné dnes
Nebuď preto slovovrah
ale v slovách rozdaj seba zas a zas
slovom svieť ako slnko ako boh
slovom premôž hnev aj strach
a odpoveď na to čo je ti stále nejasné
nájdeš v slove milovať
DO MORÍ VEČNOSTI
Ani najkrajšia minca nemá len jednu stranu
ale vždy bývajú dve
Niekedy stačí zastaviť beh života
a jednoducho zmeniť smer
Ale kedy povedať Áno?
a kedy sa natiahnuť po Nie?
Kde lietajú malí anjeli
ktorým sa na Zemi nedostali krídla?
Sú tam kde sa ľudia milujú
či tam kde sa nenávidia?
Kadiaľ chodí myšlienka
ktorá bola v zárodku zabitá?
Vlieva sa do morí večnosti
či ju stále drží prízemná realita?
Kedy sa dozvieme význam vecí?
Prečo sa dejú tak ako sa dejú?
Prečo niektorí ľudia môžu byť šťastní ako z obrázku
a iní sa za celý deň od srdca nezasmejú?
Aký náhrobný kameň má v raji drobná nádej
ktorej plameň napokon predsa len zhasol?
V čom spočíva čaro utrpenia
a čo má vlastne smrť spoločné s krásou?
Prečo vie klopanie zvnútra zabolieť
viac ako kopanec do tela?
Kto rozhoduje o náhodách
a kto o tom či túžba doputuje do cieľa?
Kde lietajú malí anjeli
ktorým sa na Zemi nedostali krídla?
Sú tam kde sa ľudia milujú
či tam kde sa nenávidia?
Ani najkrajšia minca nemá len jednu stranu
ale vždy bývajú dve
Niekedy stačí zastaviť beh života
a jednoducho zmeniť smer
Ale kedy povedať Áno?
a kedy sa natiahnuť po Nie?
NENECHAŤ JU ODÍSŤ BEZ POMILOVANIA
(venované Modiglianimu, Michelangelovi, Rembrandtovi a ostatným bláznom)
Špinavé prsty a za nechtami zvyšky včerajškov
Každé Zajtra je neisté
Dlane ako ruky zrobeného roľníka
Tisíckrát zotretý pot z čela
Kôrka chleba trocha vody vína
Nejaký odev a stará posteľ postačí
Oheň Prométea páli vás v srdci
S láskou aj neláskou
s vášňou aj nenávisťou
Každé ráno nanovo
aj bez uznania či odmeny
s vierou občas aj bez viery
Vo večných objatiach s tou
ktorá nikdy nechodí nadarmo
Cez vyvolenú chudobu bohatnúť
ale inak
Vybolieť vyžmýkané životom
vyžiť každý deň do dna
Sem-tam sa ho dotknúť
špinavého dna
najčistejšej pravdy
najhlbších riek seba
Život Psina
Tvorili ste aby bolo raz otvorené
v nás
aby ste nám vypálili dom
v tele do tla
Tvorili ste aby s nami zatočilo
ako s opitými pod hviezdami
Krásne je zostať
Cez vyvolenú chudobu bohatnúť
čakať tú čo nepočká
nenechávať ju odísť bez pomilovania
Tiež mám svoje plátno a štetce
Obhryzenú ceruzu a prázdny papier
Tiež mám čo vypotiť
keď aj do dna
(na stránke sa priebežne pracuje - bude doplnená)