MARCEL PERECÁR: Blázon, ktorý rád mlčí?

  • Marcel, kedy si sa naposledy cítil ako blázon?

Dnes ráno. Vlastne každý deň sa udeje niečo absurdné, ale blázni to znášajú ľahšie, takže ide o istú formu sebaobrany.

  • Vo svojej mladosti si mal pocity, ako nejeden umelec azda aj celý život, že si iný? Teda že ten tvoj vnútorný svet má trocha iné kontúry, ako si predpokladal u svojich okolo-blížnych a vzdialených?

Áno, ako vieš? Najprv som si nahováral, že nie som predsa umelec, tak to bude nejaká fikcia, či čo. Ale postupne ťa to dobehne a tie kontúry pod koberec nezametieš. Ešte na papier a do zásuvky to ide. Ale inak to nejde. A okrem toho, netýka sa to len mladosti.

  • Kedy približne prišiel ten okamih, že si sa rozhodol zanechať čo-to zo svojho vnútra cez písmená na papieri? Aspoň teda predpokladám, že išlo o papier, keďže súčasní mladí autori začínajú viac-menej automaticky s pomocou počítačového sveta.

Bol to papier a nemal som asi ani pätnásť. Myslel som si, že ide o nejaké prechodné obdobie a že z toho človek vyrastie, ale mýlil som sa.

  • Aj by si kdesi našiel odložené svoje prvé pokusy? A vôbec, čo všetko si písal, kým si sa rozpísal?

Mám všetko odložené. Asi na výstrahu. 🙂 Písal som tie študentské témy, ako o láskach, o kamarátoch, o globálnych problémoch a prírode. Aj keď som sa rozpísal, tak vlastne tie témy ostali, ale obohatili sa aj o ďalšie ako napríklad láska, láska a niečo o láske a pre lásku.

  • Išlo to u teba ruka v ruke s čítaním?

Nie, myslím, že som v istom období viac písal ako čítal, ale postupne sa to vyrovnalo, ba neskôr som už čítal viac ako písal. Asi to tak má byť.

  • Ktorí autori a čím zaujali teba?

Zaujímali ma vždy také okrajové žánre, a to nie len v literatúre. Menej známi autori ma zaujali vždy svojou revolučnosťou a niečím netradičným, hlavne po formálnej stránke. V istom období sa mi napríklad páčil Ján Rob Poničan, alebo Samo Chalupka. Neskôr ma viac oslovoval Milan Rúfus a predstavitelia katolíckej moderny.  Dnes sa nebránim rôznym autorom, ale nepreháňam to veľmi.

  • Aj si si našiel nejaké osobnostné vzory? Nemyslím tým len na poli literatúry, ale tak celkovo…

Vzory mi boli väčšinou filozofi alebo svätí, keď už mám hovoriť o neskoršom období. Ale nikdy to nebola jedna či dve osobnosti, vyberal som si z ich životopisov a v každej chvíli som tieto ich úžasné vlastnosti a schopnosti kládol pred seba, aby som sa nimi akože inšpiroval, ale nemal som takú dlhodobo obľúbenú postavu a osobnosť, asi sa mi zdalo dosť nemožné dosiahnuť to, čo dosiahli oni.

  • A čo láska a poézia? Pomohol si si básnením aj v láske?

Snažil som sa, ale asi som si nevybral veľmi poetické typy. No spoznal som vďaka básňam pár veľmi zaujímavých ľudí a dá sa povedať aj priateľov. Veľa som písal a aj píšem o láske a vzťahoch, a tak si ma niekedy niekto aj všimne vďaka tomu a možno v niekom aj roznietim nejaký ten vrúcnejší cit či emóciu.

  • Čo sa stalo prvou príležitosťou prezentovať tvorbu aj kdesi verejne?

Verejne to bolo hneď po revolúcii, keď sa do Slovenského rozhlasu vrátil Pavel Hrúz a odvysielal pár mojich básní, ktoré takto profesionálne podané vyzneli úplne inak. A následne pod krídlami literárneho klubu Litera 2 sme mnohí prezentovali svoje básne v zborníkoch, ktoré každoročne vychádzali pod jej hlavičkou. No a nakoniec po dvoch desaťročiach sa mi to darí pomocou čítačiek Generácie Nula.

  • Vnímaš nejaký posun od toho prvotného okamihu, keď si vyšiel s kožou na trh, až po súčasnosť?

Mal som šťastie na ľudí, ktorí nie len chválili, ale mali často aj výhrady k mojej práci a takzvané konštruktívne kritiky ma vždy posunuli ďalej.

  • Aktuálne pôsobíš ako člen literárneho zoskupenia Generácia Nula? V čom to vnímaš pozitívne?

Neviem sa prezentovať sám a s Generáciou Nula sa tento problém neskutočne minimalizuje. To znamená, že prítomnosť ostatných básniacich kolegov ma nie len povzbudzuje, ale dáva mi aj príležitosť niečo sa od nich naučiť a prezentovať svoje verše pod ich záštitou.

  • Zrejme neraz, hoci aj na podujatiach Nuly, stretávaš a spoznávaš umeleckých nadšencov, s ktorými si máš čo povedať. Je to pre teba istým spôsobom cesta, ako sa uistiť, že takých bláznov ako ty, je viac?

Určite. Ak nemáš spätnú väzbu, môžeš dôjsť jedine k zlým záverom a sebaklamu: buď že si nanič, alebo že si najlepší na svete. Ani jedna z týchto možností nie je pravdivá a treba veľmi trpezlivo skúmať, kam sa približuje. Bez spätnej väzby by to nebolo bádanie, ale tápanie.

  • Máš niečo v sebe či kdesi na papieri (alebo v počítači) rozpísané?

Píšem hneď, ako sa zmocním papiera. V počítači mám väčšinou už len archív a rozpracované preklady, inak používam klasické metódy – písanie a škrtanie. Ale stále sú to básne. Rozpísané nemám teraz nič. Báseň buď nepíšem, alebo je napísaná hneď. Žiadne „medzitým“ neexistuje.

  • A čo máš, pre zmenu, rozčítané?

Tak toho je veľa, básne, eseje, prózu a aj rozprávky. Každý deň mám chuť na niečo iné, ale keďže čítam pomaly, knihy sa mi pomaly hromadia.

  • Profesne pôsobíš ako učiteľ, stáva sa ti aj toto prostredie v niečom inšpiráciou?

Ale áno. Stretávam veľa mladých ľudí a tí sú často inšpirácia sama o sebe. Stačí si len všímať. Často vidím viac do seba práve cez týchto „čerstvých“ ľudí, ktorí sa ešte nenaučili rozprávať zištne a neúprimne. Teším sa z každého takého stretnutia a ponaučenia.

  • Tvoja zbierka básní Kráľ bláznov má v sebe aj veľa ženského sveta. Básnik a žena, resp. básnik a manželka asi neodmysliteľne k tebe patrí…

Je to inšpirácia. Asi by bol svet príliš fádny, keby sa nedal objavovať ten „druhý“ svet. Pre mňa je to prirodzené, lebo ženy sú mi blízke, veľa ma naučili a hlavne sú citlivejšie, čo mužom spravidla chýba a nevieme sa k tomu dostať, iba cez ženy.

  • Jedna z básní v tejto zbierke má názov Mlčať. Ako najradšej (a kde) mlčíš ty?

Mlčím rád, ale neviem, či dosť často. Aj na tieto otázky by bolo lepšie niekedy mlčať. Najradšej mlčím s ľuďmi, ktorých mám rád a ktorým to neprekáža. V práci veľa rozprávam, tak si vždy hľadám príležitosť, keď už nemusím nič povedať. A vtedy sa učím aj počúvať. Na to je mlčanie najdôležitejšie.

  • A aby sme v závere zanechali čosi otvorené, rozlúčme sa úryvkom z niektorej z tvojich básní…

Autonómne snenie

 

kde noc spí

a ráno berie,

za svojim rohom

nič nedá ti po hlave

nič ťa nepreberie,

trochu sa mi

zatočí hlava

trochu sa sebou

prederiem

prebehnem

svoj smäd

zastanem

na kraji púšte

 

nesúďte ma prosím

žiadne unáhlené

spúšte

žiadne výstrely

už bežím

s nulou na účte

a vôľou

vzlietnuť

autonómne zasnený

túžim

precitnúť

 

/rozhovor viedol Marcel Páleš/

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *